Tak, podarilo sa a môžem sa s Vami podeliť o moju zatiaľ najväčšiu cestovateľskú skúsenosť vôbec :-). Píše sa 04.02.2014 09:00 doobeda a ja sa začínam baliť. Zo začiatku som sa bál, či vôbec dokážem pobaliť všetky potrebné veci do 2 kufríkov o maximálnej celkovej hmotnosti 33 kilogramov (10 kg príručná batožina a 23 kg batožina do podpalubia). Po dôkladnom triedení som bol však prekvapený, že celá moja výbava sa dokázala napchať do najmenšieho normalizovaného cestovného kufra a jedného ruksaka a celková hmotnosť nepresahovala ani 20 kg. Celý obsah mojej batožiny (podotýkam s tým, že tu plánujem ostať minimálne pol roka, pravdepodobne viac ako rok a pol) pozostával:

• 5 párov ponožiek
• 5 trenírok
• 1 tričko s dlhým rukávom
• 1 džínsy
• 5 tričiek s krátkym rukávom
• 4 kraťasy, z toho 2 aj ako plávky
• 4 knihy
• Kamera, fotoaparát, statív (statív tvoril 1/3 podpalubnej batožiny)
• Notebook s príslušenstvom (káble, 3 externé pevné disky…)
• 2 mobilné telefóny
• 1 externá batéria 7200 mAh (dokáže 5-7x nabiť telefón)
• Hygienické veci, deodorant, repelent
• Doklady, 3 bankové karty VISA a 1 MASTER CARD
• Na sebe: Tričko s dlhým rukávom, mikina, zimná bunda

Prakticky behom 2 hodín som mal zbalené a bol som pripravený na odchod. O 15:34 som už sedel vo vlaku v Žiline smerom do Prahy, kde som išiel o 2 dni skôr rozlúčiť sa s kamarátmi a ešte raz sa trošku typicky česko/slovensky zabaviť. Cesta vlakom sa zdala ako večnosť, hlavou mi išlo množstvo myšlienok, ale to nebol ten najväčší problém. Viac ma trápilo, že 2 spolucestujúce v mojom kupé sa zhruba po hodine cesty vyzuli… z toho mi prišlo do plaču :-). Chvalabohu vystupovali niekde v prvej obci za českými hranicami, takže zvyšok 5,5 hodinovej cesty som strávil relatívne v kľude len so svojimi myšlienkami. Zhruba o deviatej som dorazil do Prahy, kde ma čakal kamarát. Pretože sme nechceli strácať drahocenný čas, rovno zo stanice sme sa pobrali do toho asi najväčšieho pajzla v celej Prahe s napočudo skvelým pivom. Podobný scenár sa opakoval aj na druhý deň, začali sme v decentne v podniku na Žižkove a skončili niekedy okolo druhej aj s partiou na kamarátovom byte na Smichove. V piatok 07.04. 2014 ma už o ôsmej ráno čakal pred bytom taxík smerom na letisko.

Mal som prvý krát lietať, resp. prvý krát odkedy som si bol schopný to pamätať, pretože naposledy som letel ešte ako dieťa. Dorazil som 08:40, akurát na začiatok check-in pre môj let do Moskvy. Mal som letieť s ruskou spoločnosťou Aeroflot, ktorej som sa trošku bál, pretože najskôr som kúpil letenku a až potom som študoval rôzne referencie, pričom väčšina z nich bola viac negatívna ako pozitívna. Prešiel som Check-inom a počkal som si asi hodinu pri káve s fresh-om za pár stoviek kč, ako je na Pražskom letisku zvyklosť :-). 20 minút pred odletom posledná kontrola príručnej batožiny a hurá do lietadla. Let do Moskvy som absolvoval malým a už aj relatívne starým Airbusom A320. Zaujímavé v tomto lietadle bolo, že tam absolútne nič nebolo a absolútne nič sa tam nemohlo, iba sedieť na modrých pohodlných RECARO sedačkách a čítať ruské magazíny. Mal som asi šťastie, pretože letušky vôbec neboli staré a po životnosti, ako so čítal na rôzných aeroflot recenziách, ale mladé nádherné, i keď trošku zamračené devushky, ktoré sa naozaj dobre postarali.

Cesta do Moskvy bola kratšia ako som čakal, trvala cca tri a pol hodiny. Pri vystúpení z lietadla som prešiel asi 500 metrov dlhou halou na pasovú kontrolu. Predo mnou bolo v rade asi 20 Thajcov, pričom každého odbavovali asi 5 minút a pri predposlednom predo mnou sa zastavili na pol hodiny, pretože sa im nepáčilo razítko v pase. Toto bolo asi to najúmornešie čakanie z celej cesty, 2 hodiny čakať v rade v úzkej uličke bolo naozaj o držku. Bol som nervózny, už som sa videl niekde na káve a cigarete a začali mi tiecť nervy. V rade som sa pozrel na svoje hodinky a na hodinky v hale – 3 hodiny rozdiel, z čoho som ostal zmetený, pretože podľa internetových hodín je časový posun pre Moskvu oproti Slovensku 2 hodiny. Tento zmetok mi v rade vysvetli za mnou stojací Čech, že pre Sheremetievo už platí posun 3 hodiny.

Po prejdení kontrolou som po dlhom hľadaní našiel zmenáreň, ktorá mi bola ochotná zmeniť české koruny na ruble. z 3000 korún, ktoré som vybral v ČR po príchode do Prahy mi party a zmene zvyšku peňazí v Moskve ostalo asi 1350 rubľov, čo pri cenách v duty free zóne stačilo tak akurát na pivo, krabičku cigariet (paradoxne najlacnejšia položka) a čaj s koláčikom. Na termináli F som zamieril do prvej sklenenej fajčiarskej kabínky, kde som ďalšie štyri hodiny čakal na lietadlo do Bangkoku. Odlet som mal naplánovaný na 20:40. O ôsmej som sa pobral na dlhú cestu cez terminál F, E na terminál D, kde som mal z GATE 64 plánovaný odlet. Tu som čakal navyše ešte ďalšiu hodinu, lietadlo malo meškanie.

O 21:30 otvorili GATE, počkal som na konci fronty asi 300 ľudí a konečne nastúpil do lietadla. Hneď pri vstupe som pochopil, že letieť s Boeingom 777 bude iné kafé ako Airbus A320. Po usadení sa som nadobudol pocit, že som sa pomýlil a sedím v biznis class, nie economy class. Každé sedadlo malo svoj vlastný entertaiment system, na ktorom bolo možné okrem hrania hier od výmyslu sveta aj sledovať všemožné televízne stanice, filmy, on-the-fly letový plán v 3D aj s technickými informáciami a pod. Sedadlá boli taktieť oveľa pohodlnejšie ako v 320-ke.

Jediná vec, ktorú by som vytkol, bolo miesto – nedostatok miesta. Toto musel byť asi jediný rozdiel medzi economy a business class. Sedačky boli na seba naozaj natlačené navyše mali aj tú „chybu“, že sa dali do určitej polohy sklápať, čo 150-kilový cestujúci z Holandska na sedadle predo mnou využíval na 105% , takže som sa nachádzal v naozaj stiesnenom priestore. Po pol hodine od vzlietnutia sme tentoraz už od usmievavých a krásnych letušiek nafasovali pitie podľa vlastného výberu (okrem alkoholu, ten bol na moje počudovanie na takto dlhú cestu striktne zakázaný), po hodine aj v celku chutnú „krabičkovú“ večeru. Spal som asi hodinu čistého času z 8-hodinového letu, pretože za mnou cestujúci nedostatok miesta dávali sústavne najavo prevaľovaním sa na sedačke a kopaním do mojej zozadu. Tak 2 hodiny pred cieľom som sa zarozprával so susedom Rusom, maximálnym pohoďákom zo Sankt Peterburgu, ktorý letí do Bangkoku na dovolenku.

Po pristáti sme chaos na letisku v Bangkoku preskákali spoločne, prešli pasovou kontrolou, vyzdvihli chvalabohu nestratenú batožinu, kúpili Thajské SIM karty (operátor AIS, prečo práve ten napíšem v inom blogu). Na toalete som sa prezliekol do krátkeho trička a kraťasov, kúpili sme pivo a kecali ešte asi 2 hodiny vonku pred terminálom, kde sme obdivovali luxusný vozový park „taxi“ park letiska pre biznis klientov – flotila na vlas rovnakých nových BMW 730D (asi 20 v rade) a nových Mercedesov E320 (asi 15 v rade). Vonku bolo príjemných 25 stupňov, čo bola pre mňa spočiatku naozaj rana, pretože v deň odletu z Prahy som si ešte vychutnával „krásnych“ -7 :-). Prvé dojmi z Bangkoku a okolia boli naozaj úžasné…

Dopili sme pivo, prešli do na prízemie pred budovu letiska, kde už boli odparkované trošku iné taxíky za viac ľudské ceny. Pred TAXI pruhom sú umiestnené stánky, kde sa dohadovali podmienky a cena taxi. Spočiatku som myslel, že sa nechám taxíkom zaviesť na autobusovú stanicu vzdialenú asi 15 kilometrov od letiska, kde si počkám na autobus sme Pattaya => Trat => Koh-Chang. Slečna pri pulte sa ma spýtala, prečo nechcem využiť taxi priamo na Koh Chang s tým, že mi spraví dobrú cenu – 3500 Bahtov až na Koh Chang, ktorý je vzdialený po ceste cca 350 kilometrov od Bangkoku.  Rýchlo som si cenu prerátal a skonštatoval, že klimatizovaný taxík na 350 kilometrov za 80 EUR je na slovenské pomery smiešna cena (toľko by stál taxík zo Žiliny do Púchova :D). Súhlasil som a o 5 minút som bol na ceste.

Taxikár bol zaujímavý človek. Po piatich kilometroch ticha sa ma neodvážne spýtal, či fajčím. Sám som nad tým rozmýšľal, či sa ho spýtam. Predbehol ma a spolu s otázkou mi podával cigarety. Na dlhú cestu mi nič viac nebolo treba. Po 50 kilometroch zastavil pri prvom KFC, doniesol mi 2 pivá a krabičku kuracích krídel, že pozornosť na cestu :-). Po ceste som si všímal okolie a premávku. Fascinoval ma rozdiel medzi zásadami bezpečnosti cestnej premávky na rozdiel od EU. V skratke – tu má všetko každý na háku. Dopravné značky pozná asi len polovica thajských vodičov. Väčšina náklaďákov jazdí asi na 100 ročných gumách, ktoré nie len že nemajú dezén, ale už z nich trčia drôty :-). V Thajsku sa jazdí na ľavej strane, s čím tiež niektorý vodiči nemajú problém, hlavne motorkári, ktorí zvyknú na 4 prúdovej diaľnici jazdiť bez problémov protismere. Keď sa zbiehali pruhy, zipsom sa tu nikto neriadi a kto sa nenatlačí ten bude stáť večnosť. Čo je zaujímavé, že aj keď sa pred nami dvaja „ťukli“, namiesto vykrikovania po sebe iba vybehli, skontrolovali škody, mávli rukou, usmiali sa na seba a išli ďalej.

Po 4,5 hodinách jazdy sme dorazili na TRAT a zastavili pred rampou na trajekt. Kúpil som lístok pre mňa, vodiča a vozidlo za 460 bahtov. Prešli sme na mólo a čakali v rade. Asi po 10 minútach čakania dorazil trajekt, z ktorého najskôr vyšlo asi 30 vozidiel. Následne dorazila tankovacia cisterna. Celé to trvalo asi 45 minút, následne nám dal náčelník trajektu povel na vjazd. Z celej jazdy trajektom som spravil video, ktoré neskôr zavesím na youtube. Ani tu neexistovali žiadne pravidlá a smernice pre bezpečnosť, aboslútne nič. Aby sa maximálne využil priestor pre autá, boli na sebe všetky nalepené tak, že niektorí nemohli ani vystúpiť a pre maximalizáciu priestoru niektoré ostali odparkované na rampe na reťazi.

Za ďalších cca 40 minút po vyplávaní som konečne dorazil do mojej cieľovej stanice, na Koh Chang. Ten pocit bol naozaj neuveriteľný – dokázal som to, som tu, na ostrove, kde nikoho nepoznám, ktorej reči nerozumiem :-). Taxikár ma zaviezol až do môjho rezortu, ktorý sa nachádzal 5 kilometrov od Trajektu. Suma sumárov – z Prahy som vyrazil vo štvrtok o 08:00 a na Koh Chang dorazil v piatok 18:30 miestneho času (teda aj so 6 hodinovým časovým posunom smerom dopredu, teda na Slovensku bolo 12:30). Môj najväčší životný Trip som teda zvládol za 28 hodín a 30 minút. V čase, keď tento blog píšem, som už 2 deň na Koh Changu a môžem zodpovedne povedať, že tá cesta stála za to. Toto miesto je skutočný raj a v písaní budem určite pokračovať :-).