Prešlo 5 mesiacov odkedy som sa vrátil späť na Slovensko. Nemal som tu byť dlhšie ako mesiac – len vybaviť nové víza, dotiahnúť súkromné záležitosti a hurá naspäť. Nastali však okolnosti, s ktorými som nerátal – za ten krátky čas čo som tu mal byť mi do života  vstúpila láska a odchod do Thajska som sa rozhodol odložiť.

Návratom na Slovensko sa zmenilo veľa vecí, ktoré sa mi po pol roku v Thajsku zdali úplne normálne. Bolo úplne normálne nerozumieť ľuďom naokolo a viac počúvať samého seba, svoj vnútorný hlas, svoje myšlienky, sledovať svet okolo seba, vnímať každý jeden detail okolo seba. Bolo úplne normálne počkať si na kávu 10-15 minút bez toho, aby bol človek podráždený. Bolo úplne normálne nikam sa neponáhľať, necítiť žiadne spoločenské napätie, nevnímať média, nevnímať sťažovanie sa druhých, aký je život ťažký, ako k životu treba peniaze, pretože tie v Thajsku oproti Slovensku takmer nikto nemal. Bolo úplne normálne úctivo a s pokorou pokloniť sa na prejav vďaky za čokoľvek. Bolo úplne normálne usmievať sa na ľudí, ktorých som nepoznal. Bolo úplne normálne vnímať celé farebné spektrum života. Ak by som to mal zhrnúť do jednej vety: v Thajsku bolo super zísť kdekoľvek z cesty a niekde sa stratiť, avšak na Slovensku mám pocit, že som stratený aj na miestach, ktoré poznám.

Cítim, že môj život sa zmenil –  na obdobie pred Thajskom a obdobie po Thajsku. Thajsko je pre mňa droga, silnejšia než akákoľvek iná droga, ktorej dávku si potrebujem dať čoraz viac a viac. Preto veľa krát sadám do tichého kúta, pustím si Thajskú hudbu a prezerám bohatú fotogalériu z Thajska a myšlienkami sa vraciam späť na miesta, ktoré som miloval, ku ktorým sa vrátiť chcem. Po chvíli zatvorím oči. Robím to rád, pretože to je ten moment, ktorým sa droga v malom množstve dostáva do tela a začína pôsobiť…

… zobúdzam sa. V miestnosti je príjemné teplo a okrem zvuku ventilátora nepočuť absolútne nič. Je asi 11 hodín. Urobím si kávu a len v trenírkach vychádzam na terasu pred svojím bungalovom. Nemám potrebu vyťahovať notebook, pretože to čo na terase vidím je zaujímavejšie ako facebook, ako obchod, ako svetová politika, ekonomika a čokoľvek iné. Zapálim si cigaretu, sadám do mojej hojdacej siete zavesenej medzi dvoma piliermi terasy a pozerám do hĺby divočiny, na ktorú mám naozaj prekrásny výhľad. Nad hlavou sa mi premávajú namiesto pavúkov jašterice, z džungle sa namiesto zvukov aut ozýva príroda. Nikam sa neponáhľam, nemám plán čo budem dnes robiť. Len tak tam sedím a počúvam svoje myšlienky. Keď začnem cítiť hlad, zdvihnem sa, sadnem na svoj skúter a vyrážam na White Sand Beach. Na pláži si dám v skromnom podniku raňajko-obed. Sadnem do kajaku a len tak sa plavím čo najďalej na otvorené more, aby som sa mohol z diaľky pozerať na ostrov. Vrátim sa, ľahnem si na pláž, objednám si svoj obľúbený Saparot Pan a len tak sledujem more a ľudí, naokolo. Večer vyrážam do Chai Chet-u pokecať za kamarátom Pavlom a jeho priateľkou. Pokecať možno len tak o ničom, možno o tom, ako v Thajsku zarobiť bez toho, aby sa človek stresoval a mohol ostať v Thajskom Raji naozaj čo najdlhšie. A vždy sa niečo nájde. V noci sadnem na motorku a len tak sa prechádzam pozdĺž ostrova, sledujem nočný život v dedinách. Okolo jednej – druhej v noci prichádzam späť do svojho bungalovu, možno trošku unavený, ale len fyzicky. Nadšený z krásneho dňa v posteli rozmýšľam, že by som zajtra mohol ísť pozrieť ten ďalší z vodopád na druhej strane ostrova, o ktorom mi rozprával domáci pri raňajkách… a zaspávam. S úsmevom, radosťou, vďakou za ďalší fantastický deň a s nádejou, že sa budem môcť zobudiť aj ten deň následujúci…

… otváram oči s hlbokým povzdychom a silným nutkaním otvoriť si stránku pelikána a zabukovať si na zajtra letenku späť domov – spät do Thajska. Avšak ešte musím chvíľku počkať. Vo vnútri viem, že sa do raja opäť vrátim 🙂

Tweet